Európsky kontinent existuje už niekoľko stoviek rokov, avšak zjednotené spoločenstvo jednotlivých krajín ležiacich na ploche približne 10 a pol milióna kilometrov štvorcových sa stalo realitou len v minulom storočí. Po rokoch, kedy došlo k tragickému krviprelievaniu, pošliapaniu práv ľudstva a nastolenia barikád ťahajúcich sa od Pobaltia až k Jadranu, človek sa človeku zaručil, že sa stane jeho bratom. Že národy, ktoré sa kedysi medzi sebou sporili o vplyv a moc, sa pokúsia koexistovať v priestore, ktorý im bude napriek ich odlišnosti garantovať možnosť pre plnohodnotný rozvoj. Európska únia sa dnes nesie v duchu hesla „zjednotení v rozmanitosti“. No sme naozaj zjednotení?

 
Európska identita nie je vždy prítomná. V niektorých štátoch sa dokonca ocitá na bode mrazu.
 
Po páde berlínskeho múru, ktorý delil jedno mesto na dva národy, ktorý rozsekával spoločný útvar na dva odlišné svety a drasticky roztrieštené tábory, človek od toľkého dojatia nemohol uhasiť svoj smäd po objave. Hranice sa stali prekonané mnohými chodidlami a celá vzácnosť spoločného priestoru sa prebúdzala v tých najrozmanitejších kútoch nášho spoločného revíru. Spoločenstvo založené šiestimi štátmi sa behom niekoľkých desaťročí stalo domovom 28 krajín, a teda viac ako 507 miliónov obyvateľov. Jeho aktivity zahŕňajú rozvoj vo sfére priemyslu, hospodárstva, obchodnú a menovú politiku. Avšak jeho dôležitosť spočíva i v odlišných sektoroch, na ktoré ľudstvo často zabúda.
 
Na plnohodnotné ocenenie toho, čo je nám ponúknuté, treba sa naučiť vidieť fakty.
 
Smutné konštatovanie bohužiaľ spočíva v tom, že so vznikom mnohých separatistických hnutí a extrémistických organizácií, ktoré naberajú na svojom vplyve v jednotlivých krajinách, ľudia prestávajú nachádzať čaro v spoločnej unite. Častokrát sa sústreďujeme len na záujmy vlastnej krajiny a na povinnosť, ktorú jeden národ prechováva voči druhému, sa potichu zabúda. Spôsob, ktorý si ľudstvo začalo voliť za uplynulých niekoľko rokov, najmä po vyvrcholení migračnej krízy, ktorá dosiahla svoje maximum v roku 2016, prestáva byť v zhode s prisľúbenou ideológiou, ktorá bola na počiatku celoplošného rozkvetu. Konzervatívci sa prikláňajú k národným hodnotám, čo nie je prečinom, avšak ich negácia mierená voči fungovaniu európskej politiky odkrýva slabiny položeného systému. Hlavy štátov budujú vo viacerých krajinách svoju politiku na základe ľudského strachu z neznámeho, neschopnosti vhodne pracovať v oblasti zabezpečenia krajiny a prehodnocovania otázok ohľadom multikulturalizmu, ktorého problematika sa dnes rozmáha na celej úrovni nášho spoločenstva.

 
Čo na to eurooptimisti?
 
Liberálne zmýšľanie je častokrát viditeľnejšie práve v západných a severských krajinách, kde sa politickí leadri a intelektuáli snažia problémom čeliť, nie sa uzatvárať. Príkladom takéhoto zmýšľania je aj francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý verí, že Európska únia dokáže práve dnes zveľaďovať to, čo jej bolo kedysi ponúknuté.